Marína – Krása II. (Andrej Sládkovič)

Pridaj sa k členom aj ty:    / @aitidneshra  
Pesničky nájdeš aj na Spotify: https://open.spotify.com/artist/3aHiY... 🎙️ Marína – Krása II. (Andrej Sládkovič)
Najdlhšia ľúbostná báseň na svete – po prvýkrát spracovaná ako hudobný cyklus.

Marína je monumentálne dielo slovenského romantizmu, ktoré napísal Andrej Sládkovič v zime roku 1844 a vydal o dva roky neskôr.
Skladá sa z 291 strof (286 desaťveršových a 5 osemveršových) a dodnes je považovaná za najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete.

Vznikla z nešťastnej lásky básnika k Márii Pišlovej, ktorá sa musela vydať za iného.
V básni sa prelína láska k žene, Bohu a vlasti – od osobného citového prežívania až po duchovnú filozofiu krásy a národného obrodenia.

Dielo je plné obrazov slovenských hôr, Tatier, Sitna a Hrona, ale aj myšlienok o zmysle krásy, života a nesmrteľnosti ducha.
V roku 1845 ju na stretnutí Tatrína dokonca odsúdila slovenská mládež ako „neslovanskú“ – no dnes ju vnímame ako ústredné dielo slovenského romantizmu.

🎧 Hudobná adaptácia: AI Ti Dnes Hrá
Táto séria spracováva celú Marínu (291 strof) do približne 30 skladieb, vydávaných postupne každú nedeľu.
Prvá kapitola – Krása I. – zachytáva Sládkovičovu víziu krásy ako božskej sily a duchovnej inšpirácie.
✍️ Text: Andrej Sládkovič (1844)
🎼 Hudba & adaptácia: AI Ti Dnes Hrá
📍 Slovenský romantizmus

[verse 10]
Nestojte nohy! choďte horami
v ľúbosti géniou snemy!
Aj nocou rád bych byť medzi vami,
hory Sitna, tak milé mi! —
Nechcú ísť nohy — tá tma ich spína?
No, veď nohy sú zeme rodina:
Nuž stojte, kostí nosidlá!
Ale ty, posol mladistvej duši,
let tvoj závoje mrakov rozruší,
srdce, ty choď, ty máš krídla!

[verse 11]
A prsmi môjmi znejú tíšiny
večerné v súzvukoch tajných,
v súzvukoch tajných znejú hodiny
ľúbostí tých nebodajných:
Ale žiaľ, podlosť zvon sveta bije
v tie nebies ihry a harmónie:
tak uspi ma, ty noc divá!
Veď je to kliatba ľudskej záhuby,
že mámenie a zem svoju ľúbi:
nech cit nebo aspoň sníva! —

[verse 12]
Keď zvona hlasy z veže scendžali,
dolinu tichosť obstala,
svetlá nebeské hrať sa začali,
príroda celá zaspala:
a duši peknej pokoj sa zjavil,
že čas mohutný hrmot zastavil
podlostí ľudských rozbroja.
Ale ľudských je osud to duší,
že šťastie samo seba sa ruší
a niet v pokoji pokoja. —

[verse 13]
Zakvitlé vŕby milo dýchajú
vône večernej čerstvoty,
blízke obloky dnu ich volajú
do devy peknej samoty;
tam ona stojí nad tichou strunou,
hľadí do svetlých nebies čalúnov
cez biele okna záclony:
Vtom pekné údy k sedadlu skloní,
ľúbezná struna čisto zazvoní,
hlas jej sa hne medzi tóny:

[verse 14]
„Tam nad Sitnom hviezda letí,
na krídlach sa nesie zlatých;
neleť v kraje zemských detí,
sestra, zo zafírov svätých!
Zlúpi ťa svet z tých bohatých
bleskov tvojej vyššej slávy,
v prachoch svojich čiernošatých
nebeský tvoj cit zadlávi!“

[verse 15]
„Spalo dievča, sladko spalo,
nevinnosť ho kolísala,
spalo, ešte keď aj vstalo,
noc mu vo snách žitia dala:
Spala deva, spala málo,
obraz jeden ju zobudil,
srdce v túžbach zaplakalo,
cit sa do nej cudzí vlúdil.“

[verse 16]
„Jak vy, moje milé kvety,
jak vy deň a noc som žila,
jak vy neznala som svety,
jak vy pre nič netúžila! —
Ruža, tys’ sa rosou zmyla,
že ti slnce tôňa cloní:
túžba cit môj zaclonila,
preto zrak môj slzy roní.“

[verse 17]
„Slzy roní, lež nie zato,
dušu túžba že zajala; —
oči moje, moje zlato
za sväté bych túžby dala:
Oko slzou je zaliato,
že tu láska času slúži;
preto plačem, že zem táto
túži len — túži a — túži!“